Dovidenia, pani Fostrová!

Popis

Postavy:
Mildred Fostrová – Stará, pomätená pani majúca vlastný svet
Emily Fostrová – Vnučka, naoko starostlivá s vlastnými cieľmi
Dr. Whitegartnerová – Psychiater vyšetrujúci na požiadanie

Dej sa odohráva v 90. rokoch v malom zapadnutom anglickom byte

Mildred: (Sedí na gauči, v lone drží obraz mladého vojaka, hrá pieseň ,,Krásne je žít“ z hracej
skrinky na stole, zasnene) Ach, Milford. Dnes by to bolo už 50 rokov. Ten malý, malý okamih,
ktorý mi tak závratne zmenil celý život. Keby sa dal len vrátiť čas. Ako rada by som ťa znova
objala. Keby len ten čas plynul tak, ako chceme. (Zamyslí sa) Čas?
Hmm…čas….čas….(Zhrozene vstane)Preboha! (ide k telefónu a vytáča číslo) Halo? Pán
Pepperman? Tu Fostrová. Mildred z druhého. Viete, ako ste kázali, aby som Vás budila o 6
ráno, kvôli tomu dôležitému pracovnému stretnutiu? (Chvíľu počúva) No. Presne! Tak šup šup
z postele, zlatý môj. Je 10 hodín! (Chvíľu počúva) Ale tak snáď to nie je nutné riešiť takto.
(chvíľu počúva) To ani neviem čo znamená. (počúva) Akože ukážete? Čo ukážete? Komu? Ja
vám…halo? Halo ste tam? (pre seba) Asi nás muselo prerušiť. (znova vytáča číslo) Pán
Pepperman? Áno, zasa ja. Fostrová. Ja len, že nás asi minule.. haló? Ste tam? (Nahnevane pre
seba) Čo je to dnes s tým telefónom. (Znova vytáča číslo) No zasa ja, Fostrová. Neviem, čo je
dnes s tým telefónom, ale akosi nás stále prerušuje. (chvíľu počúva) Aha, takže to vy?
Ponáhľate sa a obarili ste sa kávou? Na to je ale potrebné mať kľud, milý zlatý. Na škvrny od
kávy je najlepšie…halo? (pre seba) Ale sú dnes tí ľudia nervózny. Spomínam si, že ani my za
vojny sme toľko stresov nemali, a to nám nejedna bomba padla na náš milovaný Londýn.
Neviem si predstaviť, že by takí nerváci žili v mojej dobe. Veď by sme sa vybombardovali
sami.
(ozve sa zaklopanie na dvere)
Mildred: Ďalej.